Hauptquelle · Althochdeutsches Wörterbuch
lobôn sw. v.
lobôn ( zu -ên s. u. ) sw. v. , mhd. nhd. loben; as. loBon, mnd. lōven, mnl. loven; afries. lovia ( in anderer Bed. ); ae. lofian; an. lofa. — Graff II,62 f. u. 64. s. vv. lobôn, lobên . lop-: 1. sg. -un Gl 2,604,48 ( M ); 3. sg. -ot 1,579,67 ( M, 3 Hss. ). 2,193,13 ( M, 4 Hss. ); 1. pl. -omes 227,8 ( S. Flor. III 222 B, 9. Jh. ); part. prs. -ondi 1,200,1 ( K ); nom. pl. m. -onta 568,29 ( M, 4 Hss. ); 3. sg. prt. -ota 743,25 ( M, 4 Hss. ). 805,51 ( M, 4 Hss. ); 3. pl. prt. -otun 746,13 ( M, 4 Hss., 1 Hs. -v-); ki-: part. prt. -od 204,34 ( K ); -ot ebda. ( Ra ); gi-: dass. -ot 580,9 ( M, 2 Hss.…